Postavenie robotníckej triedy za kapitalizmu

balushek_proletariat1. KVALITATÍVNE URČENIE POSTAVENIA ROBOTNÍCKEJ TRIEDY ZA KAPITALIZMU

Ekonomickou podstatou spoločenskoekonomických formácií založených na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov je vykorisťovanie bezprostredných výrobcov materiálnych hodnôt vlastníkmi základných výrobných prostriedkov. V týchto antagonistických spoločenských radoch dostávajú masy bezprostredných výrobcov len časť spoločenského produktu, ktorý vytvárajú. „Všade, kde časť spoločnosti má monopol výrobných prostriedkov, musí robotník, slobodný či neslobodný, pridávať k pracovnej dobe nutnej k udržaniu seba samého nadbytočnú pracovnú dobu, aby vyrobil životné prostriedky pre majiteľa výrobných prostriedkov, nech je týmto majiteľom aténsky … šľachtic, etruský theokrat, civis Romanus (rímsky občan), normandský barón, americký otrokár, valašský bojar, moderný landlord alebo kapitalista“ (K. Marx, Kapitál I, Praha 1953, str. 253). Tí, ktorí pracujú, živia majiteľov výrobných prostriedkov i samých seba. Snahou všetkých vykorisťovateľských tried bolo a je dosiahnuť maximálne množstvo nezaplatenej práce. Otrokári, feudáli a kapitalisti sa snažili využiť každú príležitosť, aby zvýšili vykorisťovanie pracujúcich. Výška nadvýrobku a stupeň vykorisťovania sú podmienené stupňom vývoja výrobných síl.
Kvalitatívne je určené postavenie bezprostredných výrobcov vo všetkých spoločenskoekonomických formáciách založených na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov teda skutočnosti, že sú vykorisťovaní. Formy vykorisťovania sa menili pri prechode od jednej spoločenskej formácie k druhej. Každá spoločenskoekonomická formácia má svoje špecifické formy a spôsoby vykorisťovania, podmienené charakterom výrobných vzťahov. Napríklad postavenie otroka bolo určované tým, že bol vlastníctvom otrokára, a postavenie nevoľníka bolo určované jeho právnou mimoekonomickou závislosťou na feudálovi.
Postavenie robotníckej triedy vyplýva zo samej podstaty kapitalistického výrobného spôsobu. Základným charakteristickým rysom kapitalistického výrobného spôsobu je vykorisťovanie proletariátu buržoáziou, tj. vykorisťovanie bezprostredných výrobcov materiálnych hodnôt, zbavených výrobných prostriedkov, vlastníkmi základných výrobných prostriedkov kapitalistickej spoločnosti. Buržoázia si prisvojila prostredníctvom vlastníctva výrobných prostriedkov i monopol na všetky životné potreby v najširšom slova zmysle. Proletár môže dostať to, čo potrebuje k reprodukcii svojho života, len od buržoázie, ktorej monopol na výrobné prostriedky je chránený štátnou mocou. Pre nositeľov kapitálu – kapitalistu, je námezdný robotník iba objektom vykorisťovania, výrobcom nadhodnoty, zdrojom, z ktorého kapitalista žmýka živú prácu, aby ju premenil v kapitál.
Proti nositeľovi pracovnej sily – robotníkovi, stojí produkt jeho práce ako konštantný a variabilný kapitál, tj. robotník stále vyrába objektívne bohatstvo ako kapitál, ako moc, ktorá je mu cudzia, ktorá ho ovláda a vykorisťuje. Pretože je produkt práce robotníkovi neustále odcudzovaný a stavaný proti nemu ako kapitál, reprodukuje sa robotník stále ako námezdný robotník. Pracovná sila robotníka je tak reprodukovaná neustále ako subjektívny zdroj bohatstva, ktorý je oddelený od podmienok svojej existencie. V stupni vykorisťovania predčil kapitalizmus všetky predošlé formácie, „vo vysávaní nadpráce a vo vykorisťovaní pracovnej sily predčí kapitál svojou energiou, nenásytnosťou a účinnosťou všetky predošlé výrobné sústavy založené na priamej nútenej práci“ (K. Marx, Kapitál I, Praha 1953, str.334) Dejiny vývoja kapitalizmu ukazujú, ako sa prehlbovalo vykorisťovanie námezdnej práce kapitálom.
Námezdnému pracovníkovi je dovolené pracovať pre reprodukciu svojej vlastnej pracovnej sily len potiaľ, pokiaľ pracuje tiež určitú dobu zadarmo pre kapitalistu. Zamestnanec je nútený pracovať na kapitalistu, pretože bol zbavený výrobných prostriedkov. Jediný tovar, ktorý má, je pracovná sila. Kapitalista kupuje túto pracovnú silu pre jej zvláštnu schopnosť vyrábať väčšiu hodnotu, ako má sama, tj. kupuje pracovnú silu námezdného robotníka, pretože táto kúpa umožňuje získať nadhodnotu. Nadhodnota predstavuje spredmetnenú nezaplatenú prácu, ktorú si kapitalisti ako ako monopolní vlastníci výrobných prostriedkov bezplatne a bezpracne privlastňujú. Výroba nadhodnoty vykorisťovaním námezdne pracujúcej robotníckej triedy je hybnou silou kapitalistickej výroby a hlavným cieľom kapitalistických podnikateľov.
V kapitalistickej spoločnosti je uspokojovanie potrieb robotníkov obmedzené zákonom hodnoty pracovnej sily. Kapitalistický výrobný spôsob poskytuje robotníkovi právo len na ten spotrebný tovar, ktorý je potrebný na obnovenie jeho pracovnej sily, neposkytuje mu však právo na uspokojovanie všetkých jeho potrieb. Z toho vyplýva, že narastá rozpor medzi rastom potrieb pracujúcej triedy a obmedzovaním prostriedkov k ich uspokojovaniu. Tento rozpor môže byť vyriešený len v podmienkach takého spoločenského rádu, v ktorom nie je cieľom výroby zvyšovanie ziskov jednej spoločenskej triedy, ale uspokojovanie potrieb a rastúceho blahobytu všetkých členov spoločnosti.
Postavenie námezdného robotníka teda vyplýva predovšetkým z charakteru kapitalistických výrobných vzťahov. Obsahom postavenia robotníckej triedy za kapitalizmu je jej vykorisťovanie a zbedačovanie. Postavenie robotníckej triedy je určené predovšetkým špecifickými zákonitosťami kapitalistického výrobného spôsobu, ktoré sú pre neho zďaleka najdôležitejšie, okrem toho je však ovplyvňované čiastočne aj niektorými menej významnými činiteľmi ako sú prírodné podmienky, geografické prostredie, živelné pohromy a pod.
Postavením robotníckej triedy rozumieme súhrn ich ekonomických, politických a kultúrnych životných podmienok v najširšom slova zmysle, celkový súhrn podmienok, v ktorých robotníci žijú a sú vykorisťovaní. Ak hodnotíme postavenie robotníckej triedy, nemožno sa obmedzovať len na ekonomické faktory. Je nutné vziať tiež do úvahy celú škálu politických, sociálnych, kultúrnych a iných mimoekonomických činiteľov. Pri rozbore postavenia robotníckej triedy je nutné skúmať nie len výšku reálnej mzdy, ktorú robotník získal predajom pracovnej sily, tzn. to, čo kapitalista vo forme miezd robotníkom dáva, ale i podmienky, za akých je pracovná sila vykorisťovaná, tj. to, čo robotník dáva kapitalistovi. Je nutné brať do úvahy stupeň vykorisťovania, intenzitu práce, dĺžku pracovnej doby, pohyb chorôb z povolania, úmrtnosť a prirodzený prírastok robotníckej triedy, proces dekvalifikácie, nedostatok akejkoľvek pracovnej príležitosti a pod. Musíme teda zvážiť všetky tie stránky postavenia robotníckej triedy, ktoré sú dôsledkom tlaku kapitálu na pracovnú silu, ktorý ubíja ako ako duševnú, tak i telesnú výkonnosť pracovnej sily. Pritom je nutné brať robotnícku triedu ako celok, nie len jej určitú časť, inak by sme došli k jednostranným záverom o celkovom postavení robotníckej triedy.
Skúmať postavenie robotníckej triedy a jej dynamiku je veľmi obtiažne. Nemôžeme použiť žiaden súhrnný, jednoznačný štatistický ukazovateľ, pretože jednotlivé zložky, prvky a vplyvy podmieňujúce a ovplyvňujúce postavenie robotníckej triedy sú jednak kvalitatívne odlišné, jednak sa vyvíjajú rôznym smerom. Jednotlivé prvky sa vyvíjajú svojrázne, navzájom sa ovplyvňujú a podmieňujú a pôsobia na postavenie robotníckej triedy s rôznou intenzitou. Do vývoja každého z týchto faktorov sa rôznym spôsobom premieta vzájomný pomer triednych síl, hlavne pomer robotníckej triedy a kapitalistov. Rozbor postavenia robotníckej triedy je komplikovaný a sťažený aj cyklickým vývojom kapitalizmu, pretože intenzita a sila pôsobenia jednotlivých tendencií sú ovplyvnené priebehom jednotlivých fáz priemyslového cyklu.
Keby sa všetky jednotlivé procesy ovplyvňujúce postavenie robotníckej triedy vyvíjali jedným smerom, mohli by sme bez väčších obtiaži viac-menej presne stanoviť, nakoľko sa postavenie robotníckej triedy v danom období zhoršilo alebo zlepšilo. V skutočnosti však vývoj prebieha ďaleko zložitejšie. Jednotlivé stránky postavenia robotníckej triedy sa vyvíjajú rôzne, pričom žiaden z týchto pohybov nie je mechanický, priamočiary, rovnako ako nemusí byť v rôznych obdobiach rovnosmerný. Niektoré dôležité ukazovatele postavenia robotníckej triedy nie je možné vôbec v štatistickej podobe zmerať. Nie je napríklad možné vyjadriť v číslach stále vzrastajúce morálne utrpenie stá tisícov robotníkov, ich rastúcu existenčnú neistotu, politický útlak atď. Pri skúmaní postavenia robotníckej triedy je nutné previesť syntézu všetkých jednotlivých činiteľov a zložiek určujúcich ekonomický, politický a kultúrny život robotníckej triedy, čo je pochopiteľne veľmi zložité.
Teoretickým rozborom postavenia robotníckej triedy za kapitalizmu sa zaoberali už buržoázni a maloburžoázni ekonómovia a sociológovia pred Marxom a Engelsom. V období dravého rozvoja nastupujúcej buržoázie koncom 18. a začiatkom 19. storočia nepotrebovala buržoázia ešte veľmi maskovať skutočné postavenie robotníckej triedy, pretože triedny antagonizmus medzi ňou a proletariátom bol vtedy relatívne málo rozvinutý. Niektorí z ich teoretikov zaoberajúcich sa postavením robotníckej triedy v tomto období vykresľovali s drsnou otvorenosťou katastrofálne následky vlády nastupujúcej buržoázie pre robotnícku triedu. Buržoázni ekonómovia a sociológovia považovali však tento stav za celkom prirodzený a nevyhnutný. Za hlavnú príčinu zbedačovania robotníkov považovali však nie nadvládu kapitalistických výrobných vzťahov, ale rastúcu konkurenciu robotníkov medzi sebou, podmienenú vraj príliš rýchlym populačným rastom proletariátu. Maloburžoázni ekonómovia považovali síce za hlavnú príčinu zbedačovania pracujúcich rozvoj kapitalizmu, ale žiadali návrat k „ideálnej malovýrobe“, nechápali objektívne zákonitosti rozvoja ľudskej spoločnosti. Utopistickí socialisti, ktorí previedli v období pred Marxom najhlbšiu kritiku kapitalizmu vo vtedajšej dobe, videli v proletariáte len triedu trpiacu a nie akcieschopnú, rastúcu revolučnú silu. Usporiadali utopistické plány a obracali sa na vládnuce kruhy buržoázie so žiadosťami o reformy spoločnosti v naivnej predstave, že sa im tak podarí zlepšiť postavenie proletariátu.
Dôsledne vedeckú teóriu postavenia robotníckej triedy vypracovali až Marx s Engeslom. Odhalili nie len hlavné formy a spôsoby vykorisťovania robotníckej triedy za kapitalizmu, ale došli hlbokým štúdiom zákonov kapitalistického výrobného spôsobu k záveru, že hlavnou príčinou zbedačovania proletariátu je existencia kapitalistických výrobných vzťahov, že bieda priemyselného proletariátu je dôsledkom je nutným dôsledkom pôsobenia imanentných zákonov kapitalistickej výroby. Súčasne ukázali, že biedne postavenie robotníckej triedy môže byť odstránené jedine likvidáciou kapitalistických výrobných vzťahov. Marx i Engels venovali vo svojich prácach veľkú pozornosť postaveniu robotníckej triedy, lebo si boli vedomí, akú dôležitosť má skúmanie týchto otázok pre rozvoj socialistickej teórie a revolučného boja proletariátu. „Postavenie robotníckej triedy,“ písal Engels, „je skutočnou základňou a východiskom všetkých dnešných sociálnych hnutí, pretože je najnezastrenejším vyvrcholením našej súčasnej sociálnej biedy.“ (F. Engels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, Praha 1950, str.17)
Problém postavenia robotníckej triedy je ústrednou otázkou programov robotníckych strán, ktoré si stanovili ako cieľ revolučné zvrhnutie kapitalizmu a výstavbu socializmu. Z odpovedí na otázku, či je kapitalizmus schopný zásadne zlepšiť postavenie robotníckej triedy, vyplýva či je socialistická revolúcia nutná alebo nie.
Je celkom pochopiteľné, že okolo tejto životne dôležitej otázky, v ktorej sa sústreďujú základné triedne záujmy, je vedený ostrý ideologický boj. Buržoázni a reformistickí ideológovia sa snažia prekrúcaním skutočnosti dokázať, že sa postavenie pracujúcich za kapitalizmu neustále zlepšuje. V dôsledku toho vraj neexistuje žiaden rozpor medzi záujmami podnikateľov a robotníkov, pretože s rozvojom kapitalizmu získavajú ako kapitalisti, tak i robotníci. Niektorí z týchto obhájcov kapitalizmu dokonca tvrdia, že moderný kapitalizmus už uskutočnil zásadu komunistického princípu rozdeľovania „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. (E. Johnson and H. Crooss, The Origins and Development of the American Economy, New York 1953, str. 356)
Tieto názory úzko súvisia s rôznymi teóriami o tom, že sa mení podstata kapitalizmu, že sa premieňa v akýsi „ľudový, harmonický, demokratický“ a podobný kapitalizmus, alebo tiež priamo v socializmus. Zmysel a cieľ všetkých teórií je odzbrojiť robotnícku triedu v jej boji za svoje najživotnejšie záujmy, za revolučnú premenu spoločnosti.

2. S ROZVOJOM KAPITALIZMU RASTIE VYKORISŤOVANIE A PREHLBUJE SA ZBEDAČOVANIE ROBOTNÍCKEJ TRIEDY

Postavenie robotníckej triedy sa s rozvojom kapitalizmu zhoršuje, jej zbedačovanie sa prehlbuje. Zbedačovanie robotníckej triedy je zákonitou tendenciou, vyplývajúcou z imanentných zákonov kapitalistického výrobného spôsobu. Prejavuje sa predovšetkým tým, že rastie jej vykorisťovanie a v stále menšej miere sú uspokojované jej materiálne a kultúrne potreby. V určitých obdobiach sa potom priamo absolútne znižuje spotreba existenčných prostriedkov, absolútne sa zhoršujú celkové existenčné podmienky proletariátu.
Marxistické učenie o zbedačovaní proletariátu je spojené predovšetkým s rozborom akumulácie kapitálu. Marx rozborom kapitalistickej akumulácie dokázal, že akumulácia kapitálu znamená súčasne rast pracovnej námahy, zosilenie despotizmu kapitalistov nad robotníkmi, rast existenčnej neistoty proletariátu a jeho kultúrnu a morálnu degradáciu. „Akumulácia bohatstva na jednom póle,“ písal Marx, „je teda zároveň akumuláciou biedy, útrap práce, otroctva, nevedomosti, zosurovenia a morálnej degradácie na opačnom póle, tj. na strane triedy, ktorá vyrába svoj vlastný výrobok ako kapitál.“ (K. Marx, Kapitál I, Praha 1953, str. 680). Takto formuloval Marx absolútny, všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie.
Podstatou tohto zákona je, že akumulácia kapitálu, ktorá nevyhnutne vyvoláva relatívne zmenšenie dopytu po pracovných silách, vedie k tomu, že vzniká a narastá priemyslová rezervná armáda nezamestnaných a zosiluje jej tlak na pracovné podmienky zamestnaných robotníkov.
Pre vývoj postavenia robotníckej triedy za kapitalizmu je predovšetkým charakteristické, že s rozvojom kapitalizmu vykorisťovanie proletariátu rastie. Pri rozbore kapitalistických vzťahov vidíme, že je podstatný rozdiel medzi tým, čo robotník kapitalistovi počas pracovnej doby dáva, a medzi tým, čo od neho vo forme mzdy dostáva. Robotník dostáva z celkovej hodnoty, ktorú vyrobí, len časť, pretože hodnota pracovnej sily a hodnota vytváraná v procese jej spotreby sú dve odlišné veličiny. „…minulá práca, ktorá spočíva v pracovnej sile, a živá práca, ktorú táto pracovná sila môže vykonať, denné náklady na jej udržiavanie a jej denné vynakladanie sú dve úplne odlišné veličiny. Minulá práca určuje výmennú hodnotu pracovnej sily, živá práca tvorí jej úžitkovú hodnotu.“ (Tamtiež, str. 212). Tento rozdiel medzi novovytváranou hodnotou a hodnotou pracovnej sily vyplýva teda zo špecifickej úžitkovej hodnoty pracovnej sily, než akú sama má. Pôsobením pracovnej sily vo výrobnom procese sa preto nie len reprodukuje jej vlastná hodnota, ale vyrába sa okrem toho ešte prebytok hodnoty. Tento prebytok hodnoty tvorí nadhodnotu, ktorá bezplatne pripadá kapitalistovi. Kapitál sa tak sebazhodnocuje neplatenou cudzou prácou.
Nadhodnota je následok zmeny v hodnote variabilného kapitálu, tj. následok zmeny v hodnote, ktorú kapitalista vynaložil na kúpu pracovnej sily. Proporcia, v ktorých sa variabilný kapitál zhodnocuje, je určená pomerom nadhodnoty k variabilnému kapitálu, teda mierou nadhodnoty. Čím menšia časť z novo vytvorenej hodnoty pripadá na variabilný kapitál, tým väčšia je nadhodnota. Miera nadhodnoty vyjadrujúca relatívne zhodnotenie variabilného kapitálu je zároveň kvantitatívnym výrazom stapňa vykorisťovania pracovnej sily kapitálom, robotníka kapitalistom.
S rozvojom kapitalizmu, s rastom produktivity práce, podiel variabilného kapitálu, tj. podiel hodnoty pracovnej sily na novo vyrobenej hodnote klesá, zatiaľ čo podiel predstavujúci nadhodnotu stúpa. „Hodnota pracovnej sily a nadhodnota sa menia v opačnom smere. Zmena produktívnej sily práce, jej stúpanie alebo klesanie, pôsobí opačným smerom na hodnotu pracovnej sily a priamym smerom na nadhodnotu.“ (K. Marx, Kapitál I, Praha 1953, str.549). Vidíme teda, že zvýšenie produktivity práce znižuje znižuje hodnotu pracovnej sily a vedie k rastu nadhodnoty. Prejavuje sa tu jeden zo základných rysov vo vývoji vzťahu medzi variabilným kapitálom a nadhodnotou, to, že s rastom organického zloženia kapitálu pri absolútnom raste nadhodnoty a variabilného kapitálu rastie nadhodnota rýchlejšie než variabilný kapitál, v dôsledku čoho podiel variabilného kapitálu klesá. Variabilný kapitál a nadhodnota tvoria novo vyrobenú hodnotu danej spoločnosti.
Relatívny pokles podielu variabilného kapitálu na novo vytvorenej hodnote znamená súčasne pokles podielu pokles podielu robotníckej triedy na novo vytvorenej hodnote v danej spoločnosti. Robotnícka trieda tak s rozvojom kapitalizmu dostáva stále menšiu časť hodnoty, ktorú svojou vlastnou prácou vytvorila, a vlastníci kapitálu si z tejto hodnoty bezpracne prisvojujú stále väčší podiel. S rozvojom kapitalizmu teda kapitalisti stále viac vykorisťujú robotnícku triedu. Postavenie robotníckej triedy sa v porovnaní s postavením buržoázie neustále zhoršuje, priepasť medzi robotníckou triedou a triedou kapitalistov sa prehlbuje. „Čím vyrába robotník viac nadhodnoty, tým viac zveličuje kapitál, tj. sám vyrába vo vzrastajúcej proporcii moc, ktorá ho zotročuje a ktorá mu vládne. Priepasť medzi robotníkom a kapitalistom sa teda neodkladne prehlbuje s postupujúcim vývojom.“ (K. Marx, Mzda, cena a zisk, Praha 1949, str.74)
Variabilný kapitál a nadhodnota tvoriace novo vyrobenú hodnotu predstavujú národný dôchodok spoločnosti. Relatívny pokles variabilného kapitálu na novo vytvorenej hodnote znamená preto súčasne pokles podielu robotníckej triedy na národnom dôchodku spoločnosti. Klesajúci podiel robotníckej triedy na národnom dôchodku a neustále rastúci podiel buržoázie na ňom sú formou prejavu relatívneho zbedačovania. Relatívne zbedačovanie je dané pomerom nadhodnoty k hodnote pracovnej sily, presnejšie povedané, pomerom úhrnov kapitalistických ziskov k reálnym mzdám, pretože v skutočnosti je podiel robotníkov na novo vytvorenej hodnote v dôsledku odchýlok reálnych miezd od hodnoty pracovnej sily nižší ako súhrn hodnôt ich pracovných síl. Kapitalistický zisk zahŕňa ako celú nadhodnotu, tak i tú časť hodnoty pracovnej sily robotníkov, o ktorú je hodnota pracovnej sily vyššia než reálna mzda.
K tomu, aby sme pochopili relatívne zbedačovanie, musíme teda skúmať mieru nadhodnoty. Zvyšovanie miery nadhodnoty sa nám javí ako relatívne zbedačovanie robotníckej triedy. Miera vykorisťovania (miera nadhodnoty) a relatívne zbedačenie nie je ale jedno a to isté. Jednak preto, lebo miera nadhodnoty nám vyjadruje postavenie robotníckej triedy viac-menej staticky, zatiaľ čo relatívne zbedačovanie prebiehajúce vo forme poklesu podielu robotníckej triedy na národnom dôchodku vyjadruje síce ten istý proces, ale vo vývoji – dynamicky.
Pri skúmaní procesu relatívneho zbedačovania sme doteraz sledovali predovšetkým vzťah medzi hodnotou pracovnej sily a nadhodnotou. Pre pochopenie podstaty relatívneho zbedačovania je rovnako dôležité skúmať ďalší ekonomický vzťah vyplývajúci zo zákonov kapitalistickej reprodukcie, a to vzťah medzi hodnotou pracovnej sily a variabilným kapitálom skutočne vynaloženým na nákup pracovnej sily.
Tento vzťah sa vyvíja tak, že s rozvojom kapitalizmu sa neustále odchyľuje reálna mzda od hodnoty pracovnej sily, tzn. že množstvo existenčných prostriedkov, ktoré potrebuje robotník k normálnej reprodukcii pracovnej sily v daných historických podmienkach, nie je vždy totožné s tým, čo skutočne vo forme reálnej mzdy od kapitalistu predajom svojej pracovnej sily získava.
Pod normálnou reprodukciou rozumieme takú reprodukciu pracovnej sily, ktorá umožňuje robotníkovi normálne bez akýchkoľvek závad a škodlivých následkov pre jeho zdravie fungovať v budúcom výrobnom procese, reprodukciu, ktorá zaisťuje plné uspokojenie všetkých existenčných potrieb, ktorých kvalita a kvantita je určovaná nie len rastúcimi fyziologickými nárokmi, podmienenými predovšetkým rastúcou intenzitou práce, ale i rastúcimi spoločenskými kultúrnymi nárokmi podmienenými celkovým historickým rozvojom spoločnosti.
Ak je rozpor medzi reálnou mzdou a hodnotou pracovnej sily, dochádza k nenormálnej reprodukcii pracovnej sily. Táto nenormálnosť sa prehlbuje, ak rastie priepasť medzi hodnotou pracovnej sily a reálnou mzdou. V takom prípade chýba robotníckej triede k normálnej reprodukcii jej pracovnej sily stále viac materiálnych a kultúrnych hodnôt. Reálne mzdy v stále menšej miere postačujú k normálnej reprodukcii pracovnej sily, pretože reálna mzda predstavuje menšiu časť hodnoty pracovnej sily ako predtým.
Odchýlky reálnej mzdy od hodnoty pracovnej sily sú prehlbované celým radom činiteľov. Predovšetkým je to rast armády nezamestnaných, ktorý vyvoláva vzostup ponuky pracovnej sily. Je nutné zdôrazniť, že súhrnné reálne mzdy sa v kapitalistickej praxi nikdy nemôžu plne rovnať hodnote pracovnej sily. Vzájomný vzťah medzi reálnou mzdou, tj. cenou pracovnej sily, a hodnotou pracovnej sily je ovplyvňovaný predovšetkým stavom a vzájomným pomerom medzi dopytom a ponukou pracovných síl. Reálna mzda sa môže teoreticky rovnať hodnote pracovnej sily len vtedy, ak sa rovná ponuka dopytu, tj. ak je rovnováha medzi ponukou pracovných síl a dopytom po pracovnej sile. Takáto rovnováha ale v kapitalistickej spoločnosti neexistuje a ani existovať nemôže, rovnako ako kapitalizmus nedokáže existovať bez rezervnej armády nezamestnaných. „Prebytočné obyvateľstvo vzniká vo všetkých priemyselných odvetviach, akonáhle tam prenikne kapitalizmus“ (V. I. Lenin, Spisy 2, Praha 1952, str. 169). Už z tejto skutočnosti vyplýva, že robotníka trieda v kapitalizme dostáva väčšinou menej, ako potrebuje k normálnej reprodukcii svojej pracovnej sily.

Rovnováha medzi ponukou a dopytom pracovnej sily sa mohla dočasne vytvárať len v samých počiatkoch kapitalizmu a neskôr len v jednotlivých odvetviach, nie však v spoločnosti ako celku. Pretože rezervná armáda s rozvojom kapitalistickej akumulácie vcelku rastie, sília tendencie k rastu rozdielov medzi reálnou mzdou a hodnotou pracovnej sily. Teda v kapitalistickej spoločnosti nielen že prevláda dopyt po pracovných príležitostiach trvale, ale s rozvojom kapitalizmu prevláda ponuka pracovných síl nad dopytom stále viac, pretože neustále rastie rezervná armáda nezamestnaných.
Odchýlky hodnoty od reálnej mzdy okrem toho ovplyvňuje celý rad ďalších činiteľov. Napríklad to, že počas určitej časovej jednotky vydáva väčšie množstvo práce bez príslušnej kompenzácie a rastu reálnych miezd, čo je spôsobené rastúcou intenzitou práce, ďalej potom tendencia predlžovať pracovný deň za hranice existujúceho normálneho dňa bez príslušnej náhrady. Reálne mzdy sa sa od hodnoty pracovnej sily odchyľujú v dôsledku intenzity práce vtedy, ak rastie intenzita práce rýchlejšie ako reálne mzdy, alebo ak zostávajú reálne mzdy pri raste intenzity práce na rovnakej úrovni, alebo ak reálne mzdy klesajú rýchlejšie ako intenzita práce. Podobne je tomu s absolútnym predlžovaním pracovného dňa.
Priepasť medzi hodnotou pracovnej sily a reálnou mzdou je prehlbovaná tým, že stúpajú ceny životných potrieb bez náležitého vzostupu nominálnych miezd, čo je zvlášť charakteristické pre obdobie imperializmu s jeho cenovým diktátom monopolu, a tendencií k takým zmenám štruktúry existenčných prostriedkov, kedy sa zvyšuje podiel menejhodnotných výrobkov, tj. tendencií k zhoršovaniu kvality potravín a priemyselných výrobkov. Podstatným činiteľom, ktorý pôsobí na znižovanie reálnej mzdy pod hodnotu pracovnej sily, je inflačná politika predovšetkým s rastúcou militarizáciou ekonomiky kapitalistických štátov a neustálym rastom štátneho aparátu.
V monopolistickom štádiu kapitalizmu má veľmi dôležitú úlohu pri znižovaní reálnych miezd stále rastúca militarizácia ekonomiky kapitalistických krajín. Militarizácia ekonomiky vedie k tomu, že stále väčší počet spoločenského produktu tvorí produkcia zbrojárskeho priemyslu, ktorá je umrtvovaná v neproduktívnych strategických vojenských rezervách. Táto časť produkcie teda neprechádza ani do sféry produktívnej spotreby, ani do fondu osobnej spotreby. Vyrába sa vo forme zbraní, ktoré sú určené nie k rozmnožovaniu výrobných síl, ale pre ich ničenie, a pritom v takých rozmeroch, aké história ľudstva dosiaľ nepoznala.
Produkciu zbrojného priemyslu kupuje vláda z rozpočtových prostriedkov. Tieto rozpočtové prostriedky sú vytvorené prevažne z daní, ktoré do veľkej miery platia pracujúci. To znamená, že vláda môže kupovať výrobky zbrojárskeho priemyslu len vtedy, keď príslušníci robotníckej triedy nespotrebujú celú čiastku miezd, ale odovzdajú jej časť svojho mzdového fondu. S rastom militarizácie nutne rastie aj daňové zaťaženie. Tak sa kapitalistické vlády, podriadené najsilnejším finančným skupinám monopolistického kapitalizmu, zúčastňujú v stále väčšej miere na realizácii časti spoločenského produktu tým, že podstatne znižujú reálne mzdy pracujúcich.
Dôležitým činiteľom prehlbujúcim pokles reálnych miezd, a tým i odchýlky medzi reálnymi mzdami a hodnotou pracovnej sily, je neustály príliv bývalých malovýrobcov, sproletarizovaných kapitalistickým veľkopriemyslom, do radov robotníckej triedy. S rastom koncentrácie a centralizácie kapitálu, s rastom produktivity práce v kapitalistických podnikoch sú ničené tisíce drobných remeselníkov a živnostníkov, ktorí nie sú svojou malovýrobou schopní konkurovať strojovej výrobe kapitálu. Podobne je tomu v oblasti obchodu.
Najviac sa odchyľujú reálne mzdy od hodnoty pracovnej sily v období hospodárskych a politických otrasov – predovšetkým v období hospodárskej krízy a depresie, v období vojen, v období bezprostredných príprav na vojnu, v období nasledujúcom bezprostredne po vojnových katastrofách a podobne.
Vidíme, že mechanizmu kapitalistického výrobného spôsobu je imanentný celý rad tendencií, ovplyvňujúcich vzťah medzi reálnou mzdou a hodnotou pracovnej sily. Intenzita pôsobenia týchto jednotlivých činiteľov je podmienená celým radom ďalších ekonomických a politických faktorov a podmienok, z ktorých najdôležitejší je predovšetkým priebeh vývoja priemyslového cyklu kapitalistického hospodárstva, stupeň rozporu vovnútri imperialistického tábora a pomer triednych síl, predovšetkým pomer sil medzi buržoáziou a proletariátom.
To, že sa zhoršuje postavenie robotníckej triedy, sa najmarkantnejšie prejavuje v absolútnom zbedačovaní proletariátu. V kapitalistickej spoločnosti, kde sú výrobné prostriedky monopolizované nepatrným zlomkom členov tejto spoločnosti, robotníci chudobnejú nie len v pomere k akumulovanému bohatstvu tým, že klesá ich podiel na národnom dôchodku a klesá stupeň uspokojovania ich existenčných potrieb, ale v niektorých obdobiach sa ich celkové postavenie vo vzťahu k predchádzajúcemu obdobiu zhoršuje absolútne.
Absolútnym zbedačovaním rozumieme priame, absolútne znižovanie spotreby úžitkových hodnôt robotníckou triedou. V období, počas ktorého dochádza k absolútnemu zbedačovaniu, žije teda robotnícka trieda stále horšie v tom zmysle, že absolútne klesá jej spotreba potravín a priemyselných výrobkov, zhoršujú sa bytové podmienky robotníkov, dochádza k odbúravaniu sociálnych vymožeností a pod. Napríklad V. I. Lenin, ktorý skúmal postavenie nemeckej robotníckej triedy v období tesne pred I. svetovou vojnou, došiel v článku „Zbedačovanie v kapitalistickej spoločnosti“, odpublikovanom v roku 1912, k záveru, že „robotník je obsolútne zbedačovaný, to znamená, že je proste chudobnejší ako predtým, že je nútený žiť núdzovejšie, jesť skromnejšie, viac hladovať, tiesniť sa v pivniciach a podkroviach.“
Skúmanie absolútneho zbedačovania proletariátu, jednoznačne vymedzeného Leninom, má v období monopolistického kapitalizmu mimoriadne veľký význam, pretože obdobia, v ktorých sa priamo znižuje životná úroveň, kedy okruh životných potrieb a služieb poskytovaných robotníckej triede sa znižuje, sú stále častejšie a dlhšie. Priamo sa znižuje spotreba úžitkových hodnôt v období hospodárskych otrasov, ako sú hospodárske krízy a depresie, v období vojen, v období intenzívnej prípravy na vojnu a bezprostredne po vojne. Tieto obdobia zabrala napríklad 20-25 rokov 20. storočia, čo podstatne ovplyvnilo zhoršenie životných podmienok pracujúcich v období všeobecnej krízy kapitalizmu.
V prvej etape všeobecnej krízy kapitalizmu sa dokonca znížil okruh životných potrieb v druhom priemyslovom cykle v porovnaní k prvému. Takmer vo všetkých kapitalistických krajinách bola životná úroveň pracujúcich počas prvého priemyslového cyklu v rokoch 1923-1929 podstatne vyššia ako počas priemyselného cyklu rokov 1929-1937.
Mimoriadne intenzívny proces absolútneho zbedačovania pracujúcich v kapitalistických krajinách medzi prvou a druhou svetovou vojnou bol podmienený predovšetkým samotným charakterom vývoja kapitalistickej ekonomiky v tomto období.
Kapitalistická ekonomika sa veľmi pomaly dostávala z povojnového hospodárskeho chaosu. Predvojnovej životnej úrovne bolo v kapitalistických krajinách dosiahnuté až v rokoch 1926 až 1927, tj. 8 rokov po I. svetovej vojne. Tempo rastu priemyselnej a poľnohospodárskej výroby bolo v priemere medzi dvoma svetovými vojnami skutočne minimálne. Napríklad 25 rokov od roku 1913 do roku 1938 zvýšili USA priemyslovú výrobu iba o 22%, Anglicko o 13% a Nemecko o 33%. Vo Francúzsku za toto obdobie dokonca priemyslová výroba poklesla o 6.3 %.
Najviac ovplyvnili proces absolútneho zbedačovania pracujúcich v kapitalistických krajinách časté hospodárske krízy, ktoré postihli kapitalistickú ekonomiku v tomto období s mimoriadnou intenzitou. Predovšetkým to bola neobvykle hlboká hospodárska kríza tridsiatych rokov a dlhotrvajúca hospodárska depresia, ktorá po nej nasledovala. Napríklad v rokoch 1932-1933 klesla priemyselná výroba v najvyspelejších kapitalistických krajinách o 30-40%.
Veľmi negatívne ovplyvňovala postavenie robotníckej triedy prehlbujúca sa monopolizácia vnútorného trhu, ktorá zosilňovala cenový diktát monopolov. Zbedačovanie pracujúcich rovnako zosilňovala rastúca militarizácia ekonomiky v niektorých najvyspelejších krajinách kapitalizmu.
Jedinou kategóriu pracujúcej triedy, ktorá nepodlieha pôsobeniu zákona zbedačovania pracujúcich, je tzv. robotnícka aristokracia. Táto privilegovaná vrstva robotníkov, skladajúca sa ako z vysokokvalifikovaných popredných robotníkov, rôznych predákov, majstrov a iných „poddôstojníkov“ kapitálu, predstavuje v rôznych obdobiach a v rôznych krajinách rôznu silu. Za istých okolností môže robotnícka aristokracia tvoriť značnú menšinu robotníckej triedy. Zvlášť silné tendencie k vytváraniu tejto privilegovanej kasty sa prejavujú v najvyspelejších imperialistických krajinách. V rade najvyspelejších kapitalistických krajín sa stalo podplácanie a korupcia vo vzťahu k robotníckej aristokracii často používaným prostriedkom k oslabovaniu robotníckeho hnutia. Existencia tzv. robotníckej aristokracie má na postavenie robotníckej triedy protikladný vplyv. Skutočnosť, že priemerné mzdy príslušníkov robotníckej aristokracie, tvoriacich súčasť robotníckej triedy, sú podstatne vyššie než priemerné mzdy ostatných robotníkov, zvyšuje celkovú priemernú mzdovú hladinu robotníckeho obyvateľstva v krajine. Tento vplyv na priemernú mzdovú hladinu je tým väčší, čím vyššie mzdy robotnícka aristokracia má a čím väčší je jej podiel na celkovom počte robotníckeho obyvateľstva. Na druhej strane, čím lepšie je platená a čím početnejšia je robotnícka aristokracia, tým konzervatívnejšia je robotnícka trieda v danej krajine, tým slabší je jej odpor proti kapitalistickému vykorisťovaniu. Oslabovanie odporu robotníckej triedy nutne vyvoláva tendencie k zvýšeniu tlaku kapitálu na celkovú úroveň reálnych miezd.

3. Rast existenčnej neistoty robotníckej triedy za kapitalizmu

Ďalším dôležitým momentom procesu zbedačovania robotníckej triedy za kapitalizmu je silnejúca existenčná neistota proletariátu. S rozvojom kapitalizmu, v dôsledku rastu rezervnej armády nezamestnaných, v dôsledku rastu intenzity práce, zosilneného pôsobenia zákona nerovnomerného vývoja kapitálu, v dôsledku zmien v samotnom charaktere priemyslového cyklu, militarizácie a rastu nebezpečenstva stále častejších imperialistických vojen, existenčná neistota robotníckej triedy a jej existenčná nezaistenosť rastie.
Hlavnou príčinou rastúcej existenčnej neistoty robotníkov za kapitalizmu je nárast nezamestnanosti. Na trhu práce má kapitalista vždy dostatočné množstvo rezervných pracovných síl, ktoré sú ochotné nahradiť zamestnaného robotníka. Práve tento neustále rastúci tlak rezervnej armády nezamestnaných na zamestnaných robotníkov je hlavnou príčinou ich existenčnej neistoty. Čím väčšia je armáda nezamestnaných, tým väčšia je existenčná neistota zamestnaných robotníkov.
Zamestnaní robotníci v snahe udržať sa v radoch zamestnaných maximálne zvyšujú svoj pracovný výkon aj za cenu priameho drancovania svojej pracovnej sily. Zvýšenie produktivity a intenzity práce zamestnaných robotníkov má však v podmienkach kapitalizmu protichodný výsledok – ešte viac zväčšuje existenčnú neistotu robotníckej triedy ako celku. „…čím viac pracujú, čím viac vyrábajú cudzieho bohatstva a čím viac rastie produktívna sila ich práce, tým neistejšia sa pre nich stáva možnosť ich fungovania ako zhodnocovacieho prostriedku kapitálu…“ (K. Marx, Kapitál I, 1953, str.675)
Existenčná neistota robotníckej triedy rastie predovšetkým preto, že s rastom nezamestnanosti stále väčšia časť príslušníkov robotníckej triedy zostáva úplne bez akýchkoľvek existenčných prostriedkov, že je stále obtiažnejšie nájsť pracovnú príležitosť. Spomeňme len na to, aké veľké sociálne problémy vyvolávala automatizácia a elektronizácia zavedená do výroby v kapitalistických štátoch. Rast produktivity práce, ktorý sám o sebe vytvára predpoklady pre všestranný rozvoj spoločnosti, pre materiálny a kultúrny rozvoj ľudstva, ktorý vytvára najlepšie predpoklady k všestrannému zaisteniu a zlepšeniu existencie členov ľudskej spoločnosti, má za kapitalistickej spoločnosti úplne protichodné účinky na postavenie robotníckej triedy.
Rast produktivity práce sprevádzaný rastom organického zloženia kapitálu vedie za kapitalizmu naopak k rastu existenčnej neistoty pracujúcich. „Zákon, podľa ktorého v dôsledku pokroku produktivity spoločenskej práce môže byť uvádzaná do pohybu stále rastúca masa výrobných prostriedkov pri stále nižšom vynakladaní ľudskej sily – tento zákon sa na základni kapitalizmu, kde nevyužíva robotník pracovných prostriedkov, ale pracovné prostriedky využívajú robotníka, prejavuje v tom, že čím väčšia je produktívna sila práce, tým väčší je tlak robotníkov na prostriedky ich zamestnania, teda tým neistejšia je nevyhnutná podmienka ich existencie: predaj vlastnej sily k rozmnoženiu cudzieho bohatstva teda k sebazhodnocovaniu kapitálu. (Tamtiež s.679)
Rast organického zloženia kapitálu sprevádzaný relatívnym poklesom potreby pracovnej sily vedie teda k rastu existenčnej neistoty. Z tohto záveru vyvodzuje Marx záver ďalší, ukazuje, že „…tou mierou, ako sa akumuluje kapitál, musí sa zhoršovať postavenie robotníka, nech už je jeho mzda akákoľvek, vysoká alebo nízka“ (K. Marx, Kapitál I, 1953, s.680). Tieto závery nám ukazujú jednak veľký význam, ktorý Marx kládol pri rozbore postavenia robotníckej triedy na rast existenčnej neistoty proletariátu, jednak to, že Marx nepovažoval pokles reálnych miezd za bezpodmienečnú podmienku zhoršovania postavenia pracujúcich. Tento záver je jedným z najdôležitejších pre pochopenie procesu zbedačovania robotníckej triedy za kapitalizmu. Antagonistický charakter kapitalistickej akumulácie tkvie teda v tom, že na jednej strane zaisťuje neustále lepšiu existenciu buržoázie a na druhej strane prehlbuje existenčnú neistotu robotníckej triedy.
Existenčná neistota robotníka vyplýva zo samej podstaty a charakteru kapitalistických výrobných vzťahov. Kapitalizmom rozumieme, ako je známe, to vývojové štádium výroby, kedy sa tovarom stávajú nie len produkty ľudskej práce, ale aj pracovná sila človeka sama. Pracovná sila robotníka sa stáva zvláštnym špecifickým tovarom. Zvláštnosť tohto tovaru – pracovnej sily – tkvie v tom, že je neoddeliteľný od ľudského práceschopného organizmu, že je bezprostredne spojený s robotníkom. Robotník, aby neustále mohol existovať, musí´tento svoj tovar neustále predávať. Robotník musí reprodukovať svoj život a život svojej rodiny, či je dopyt po jeho pracovnej sile malý alebo veľký. Už to núti robotníka prijímať akékoľvek podmienky realizácie jeho tovaru – pracovnej sily, ktoré mu predkladá kapitalista.
Inak je tomu s tovarom, ktorý vyrába vlastník výrobných prostriedkov, či už je to kapitalista alebo malovýrobca. Kapitalista môže napríklad v prípade, že sú nevýhodné pomery na trhu, určitú dobu počkať s relatívne nevýhodným predajom svojho tovaru, môže znížiť ceny racionalizáciou svojej výroby, či už zavedením nového, modernejšieho a dokonalejšieho zariadenia, alebo zvýšením vykorisťovania robotníkov; kapitalista môže tiež dočasne obmedziť alebo úplne zastaviť výrobu, preorientovať svoj podnik na výrobu iných úžitkových hodnôt, po ktorých je v danej dobe dopyt, previesť svoj kapitál alebo aspoň jeho časť priamo alebo prostredníctvom bankovej sústavy do iného, viac prosperujúceho odvetvia atď.
Nič také pochopiteľne nemôže urobiť robotník. To vyplýva už z podstatnej odlišnosti tovaru – pracovnej sily od ostatných tovarov vyrábaných v kapitalistickej spoločnosti. Robotník nemôže odďaľovať realizáciu svojho tovaru, ani znižovať jeho hodnotu, zdokonaľovať jeho výrobu, čakať s jeho výrobou, ani ho vyrábať do zásob. Veľmi podstatne je obmedzená jeho možnosť prechodu do iných odvetví. Jednak tým, že aj v ďalších odvetviach existuje spravidla nezamestnanosť, jednak tým, že je robotníkom určitej kvalifikácie, že mu chýbajú kvalifikačné predpoklady pre prácu v iných odvetviach.
Robotník, ktorý vstupuje ako bezprostredný výrobca zbavený výrobných prostriedkov, nemôže ani prejsť k výrobe iného druhu tovarov, po ktorých je v danej dobe dopyt. Chýbajú mu akékoľvek materiálne činitele výrobného procesu. Táto skutočnosť zosilňuje tlak kapitalistov na robotnícku triedu, zosilňuje strach robotníka o jeho existenčnú neistotu.
Existenčná neistota robotníkov dosahuje vrchol v období hospodárskych otrasov. Existenčná neistota robotníkov je v týchto obdobiach nezrovnateľne intenzívnejšia než neistota iných tried kapitalistickej spoločnosti. Porovnajme robotníka napríklad len z malovýrobcom, ktorý je vlastníkom výrobných prostriedkov. Tento malovýrobca môže do určitej obmedzenej miery podnikať rovnaké, opatrenia ako podniká kapitalista (zníženie cien, zmena výroby a pod.), a môže tiež „v časoch najťažších“ použiť svoje určité, i keď možno minimálne rezervy, ktoré sú u väčšiny príslušníkov robotníckej triedy takmer vylúčené, môže založiť výrobné prostriedky, ktoré vlastní, môže tieto výrobné prostriedky, alebo aspoň ich časť predať; a až potom mu ostáva ešte možnosť živiť sa predajom vlastnej pracovnej sily. To, čo platí pre malovýrobcu, týka sa v nezrovnateľne väčšej miere menších a stredných kapitalistov, nehovoriac už o kapitalistoch najväčších.
Postavenie robotníka je v mnohých smeroch horšie ako postavenie otroka či nevoľníka. Kapitalista má v určitom zmysle ďaleko menší záujem na existencii a postavení robotníka, než mal otrokár na otrokovi alebo feudál na nevoľníkovi. Otroci a do určitej miery aj nevoľníci boli vlastníctvom svojich vykorisťovateľov. Preto ničenie síl otrokov a nevoľníkov bolo súčasne ničenie majetku vykorisťovateľských tried. Za kapitalizmu tomu tak nie je. „Celý rozdiel proti starému, otvorenému otroctvu“, písal Engels, „je iba v tom, že dnešný robotník sa zdá byť slobodný, pretože nie je predaný naraz, ale po kúskoch, na deň, na týždeň, na rok, a pretože ho jeden vlastník nepredáva druhému, ale on sám sa musí takto predávať, pretože nie je otrokom jednotlivca, ale celej majetnej triedy. Pre neho je to v podstate to isté, a keď mu toto zdanie slobody na jednej strane musí dať určitú skutočnú slobodu, má to na druhej strane tú nevýhodu, že mu nikto nezaručí obživu a jeho pán, buržoázia, ho môže kedykoľvek odkopnúť a nechať umrieť hladom, keď nemá ďalší záujem na tom, aby pracoval, aby žil. Naproti tomu je na tom buržoázia v tomto zriadení oveľa lepšie, než v starom otroctve – môže sa svojich ľudí zbaviť, kedykoľvek sa jej zachce, bez toho aby stratila investovaný kapitál, a vôbec dostáva prácu oveľa lacnejšie, než akoby ju zohnala s pomocou otrokov“ (F. Engels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, Praha, 1950, s.89)
Dôležitú úlohu v raste existenčnej neistoty má tiež rast intenzity práce. Rast intenzity práce vedie k tomu, že robotník predčasne starne, že sa skracuje obdobie jeho plnej fyzickej zdatnosti. „Kapitál sa nepýta na dĺžku života pracovnej sily. Jeho zaujíma len a len maximum pracovnej sily, ako dosahuje lakomý sedliak zvýšenie výnosu pôdu tým, že vymrskáva pôdu.“ (K. Marx, Kapitál I, 1953, s.285-286) Robotník pracujúci v závode s vysokou intenzitou práce je neustále ohrozovaný nebezpečenstvom, že nestačí príliš rýchlemu tempu pracovného procesu, že bude skoro so svojimi silami na konci a bude nahradený výkonnejším, mladším robotníkom. Intenzita práce vedie ďalej k rastu ochorení, hlavne k rastu srdcových, nervových a duševných chorôb, rovnako tiež k rastu úrazovosti. V mnohých hospodársky zaostalejších kapitalistických štátoch, kde sú nemocenské a invalidné dávky poskytované robotníkom v minimálnom rozsahu, alebo vôbec chýba nemocenské a invalidné poistenie, sa v dôsledku rastu intenzity práce nie len zvyšuje vykorisťovanie robotníckej triedy, ale rastie i existenčná neistota. K tomu pristupuje rastúci strach z nezaistenej staroby, ktorá sa intenzifikáciou približuje.
Rast existenčnej neistoty je ovplyvňovaný síliacou tendenciou k náhlym zmenám v rozsahu kapitalistickej výroby, k rozpínavosti alebo k zmenšeniu objemu výroby. Nerovnomerný vývoj kapitalistickej výroby sa prejavuje nie len v tom, že objem produkcie v rozličných jednotlivých odvetviach podlieha hlbokým výkyvom, ale i v rozvoji ekonomiky kapitalistických štátov ako celku. Dopyt po pracovnej sile podlieha stále väčším výkyvom.
Obrovskou mierou prispievajú .k rastu existenčnej neistoty robotníckej triedy, predovšetkým v období monopolistického kapitalizmu, vojny, ktoré kapitalizmus plodí. Príslušníci robotníckej triedy nie len že sú v období vojen vystavovaní nevídanému sociálnemu tlaku vo forme rastu vykorisťovania predlžovaním pracovnej doby a prudkým poklesom spotreby všetkých existenčných prostriedkov, ale dochádza i k priamej fyzickej likvidácii miliónov robotníkov, ktorí sú nútení niesť všetku ťarchu vojnových katastrof nie len v zázemí, ale aj na frontoch.
Vojny tak vedú k ničeniu produktívnych síl spoločnosti, predovšetkým k ničeniu rozhodujúcej, najdôležitejšej produktívnej sily – pracujúcej triedy. Produktívne sily pracujúcej triedy sú teda ničené nie len v zmysle ekonomickom, tj. rastúcim vykorisťovaním v pracovnom procese, ale aj v zmysle mimoekonomickom. Neustála hrozba vojen v období medzi vojnami a predovšetkým samotné ozbrojené konflikty, ktorých rozsah s rozvojom kapitalizmu stále rastie a vyžaduje stále väčšie obete zo strany proletariátu, sú jedným z najdôležitejších javov v období monopolistického kapitalizmu, ktorý zosilňuje existenčnú neistotu robotníckej triedy do krajnosti.
Pre pochopenie rastu existenčnej neistoty robotníckej triedy má rovnako veľký význam skúmanie populačného rastu za kapitalizmu. Populačný proces (pôrodnosť, úmrtnosť, veková štruktúra a pod.) nie je možné pri rozbore postavenia robotníckej triedy nechať stranou, pretože populačný vývoj je závislý na na vývoji kapitalistického výrobného spôsobu, i keď pochopiteľne nie len na ňom. Reprodukcia života robotníckej triedy za kapitalizmu je i v tomto smere závislá na charaktere reprodukcie kapitalistickej výroby.
Každá spoločenská formácia má svoje zvláštne historické populačné zákony. Populácia je okrem iného daná predovšetkým tým, aké možnosti poskytuje ľuďom spoločenské prostredie, v ktorom žijú, k zachovaniu života. Preto tiež populačný zákon, podľa ktorého sa riadi množenie a úmrtnosť ľudských organizmov, musí obsahovať a zahŕňať tiež spôsob zachovania ľudských bytostí. Spôsob zachovania ľudského rodu závisí jednak na reprodukcii biologickej, jednak na charaktere reprodukcie spoločenskej, uskutočňujúcej sa na základe výrobného reprodukčného procesu. Spoločenská stránka ľudského populačného procesu je však hlavná, rozhodujúca a určujúca.
Pri rozbore postavenia robotníckej triedy za kapitalizmu nie je možné nechať bez povšimnutia skutočnosť, že s rastom koncentrácie výroby a kapitálu vo veľkých priemyselných centrách, ktorá je sprevádzaná ohromnou koncentráciou pracujúcich, prudko klesá prirodzený rast obyvateľstva.
Na existenciu priamej súvislosti medzi krivkou úmrtnosti a pôrodnosti na strane jednej a charakterom kapitalistických výrobných ukazovateľov na strane druhej ukazujú napríklad výkyvy týchto ukazovateľov v období hospodárskych otrasov. V období hospodárskej krízy a depresie dochádza k prudkému nárazu na natalitnú a mortalitnú krivku. Rovnako tak hlboké poklesy pôrodnosti a intenzívny rast úmrtnosti v dôsledku poklesu životnej úrovne počas vojen, ktorých vznik je podmienený samotnou existenciou kapitalizmu, svedčí zreteľne o rozhodujúcom negatívnom vplyve kapitalistických výrobných vzťahov na dynamiku prirodzeného prírastku obyvateľstva.
Nemalou mierou k rastu existenčnej neistoty prispieva rastúci politický útlak robotníckej triedy zo strany vládnucej buržoázie. Buržoázia sa uchyľuje stále viac k despotickým formám svojej diktatúry, snaží sa odbúrať radu demokratických práv, ktoré si vybojoval proletariát v skorších časoch. Ako príklad zámeny diktatúry buržoázie vo viac-menej demokratickej forme priamou, otvorenou despotickou diktatúrou nám môžu slúžiť jednako fašistické štáty, jednako rast fašistických tendencií v celej rade ďalších kapitalistických štátoch. Smrť státisícov proletárov v koncentračných táboroch, štátne väznice preplnené prednými pokrokovými bojovníkmi za najzákladnejšie ľudské práva robotníckej triedy, politický teror proti robotníckym organizáciám a pod. nemôžu ovplyvniť rast existenčnej neistoty robotníckej triedy.
Vieme teda, že s rozvojom kapitalizmu rastie existenčná neistota pracujúcich a despotizmus kapitálu voči proletariátu. „Čím viac sa rozvíja technický pokrok, tým viac zostáva rast dopytu po pracovnej sile pozadu za rastom jej ponuky, tým väčšiu majú kapitalisti možnosť zvyšovať stupeň vykorisťovania roboníctva. Nezaistenosť existencie a nezamestnanosť, jarmo vykorisťovania a všemožné ponižovanie sa stáva údelom stále širších a širších vrstiev pracujúceho obyvateľstva“ (V. I. Lenin, Spisy 6, Praha 1953, str.19) Existenčnej neistoty sa robotnícka trieda nezbaví do tej doby, dokedy budú výrobné prostriedky monopolizované hŕstkou kapitalistov, dokedy budú existovať kapitalistické výrobné vzťahy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

89 + = 93