Ivan Luljak: KUBÁNSKA REVOLÚCIA.

Úvod

  

Víťazstvom kubánskej revolúcie v januári 1959 začala zo strany USA rozsiahla ideologická diverzia, neraz využívajúc aj prvky terorizmu. Vznik revolučného štátu v blízkosti hraníc najsilnejšej imperialistickej mocnosti bol politický šok, ako aj ekonomická strata možnosti importovať na kubánsky trh a pľundrovať jeho prírodné bohatstvo. Psychologická vojna a ideologická diverzia voči kubánskemu ľudu však nezačala víťazstvom kubánskej revolúcie, začala už oveľa skôr. Už v predošlom príspevku sme si spomínali snahu Američanov popierať význam José Martího na revolučnom oslobodení Kuby a nad neho povýšiť význam Americko-španielskej vojny, čo malo byť akýmsi právom severného silnejšieho suseda vplývať na ekonomiku a politiku Kuby. Samozrejme americká vláda nerada aj videla silný vzostup ľudových más a zlegalizovanie  činnosti Komunistickej strany Kuby v 30. rokoch. Americká diplomacia naopak sa snažila poskytnúť všetku podporunenávidenej diktatúre Gerarda Machada. Američanom nevyhovovalo ani prijatie pokrokovej kubánskej ústavy, ktorá nielen zrovnoprávnila postavenie mužov a žien, ale aj viedla k mnohým sociálnym vymoženostiam pracujúcich. Pokroková ústava bola veľkou prekážkou pre americké veľkomonopoly parazitujúce na kubánskom hospodárstve. Naopak odstúpenie Fulgencia Batistu z postu prezidenta roku 1944 viedlo k otvorenejšej podpore skorumpovaných živlov v buržoáznych stranách, čo bol akýsi medzi krok k zavedeniu brutálnej diktatúry. Americké politické kruhy veľmi dobre poznali metódy ako vzniesť chaos do buržoázneho demokratického systému, vedúcemu  k znechuteniu väčšiny občanov Kuby k politickému systému. Samozrejme pri takomto ideologickom vplývaní na kubánsku politiku hľadali americké politické kruhy človeka, ktorý by ako diktátor obraňoval záujmy amerických veľkomonopolov. Voľba padla na Fulgencia Batistu, už len z toho dôvodu, že ľud ho spájal s pokrokovými reformami rokov predošlých.

Diktatúru Fulgenciu Batistu vláda USA okamžite uznala a poskytla všemožnú ekonomickú podporu. Batista bol symbol všetkej korupcie, akýsi satrapa Američanov na Kube. Prudký nárast nezamestnanosti, veľká bieda, špehovanie a násilie na opozičných predstaviteľoch  onedlho viedlo k veľkej nespokojnosti väčšiny obyvateľstva. Je treba povedať, že americké vládne kruhy vedeli o tom, že kubánsky ľud sa nedá dlho oklamať frázami a pokrokovou minulosťou Batistu, očakávali aj živelný odpor – úlohou tajných služieb USA bolo ho čo najviac utlmiť. A tak americká tajná služba postupovala tak ako v  iných krajinách latinskej Ameriky. Zozbierala informácie o väčšine pokrokových činiteľov v krajine a dala k dispozícii úradným vládnym miestam. To čo vyšlo v Iráne, Guatemale roku 1953, malo byť základom ochromenia revolučného hnutia aj na Kube. Diktatúre Fulgencia Batistu umožnilo plnou silou udrieť na revolučné hnutie a oslabiť vplyv Ľudovej socialistickej strany Kuby. Američanom však starosti robilo čosi iné – vplyv mladej inteligencie pod vedením Fidela Castra. Politika likvidácie odporcov, tak úspešná v Iráne a Guatemale a neskôr aj v Indonézii a Chile narazila na veľké problémy.  Zástupcovia Ľudovej socialistickej strany Kuby, Hnutia 26. júla sa represáliami nedali zastrašiť a pokračovali v boji. Zlá hospodárska situácia, narastajúci živelný odpor viedlo americké vládne kruhy k tomu, aby sa samotná zamerala na odstránenie Fulgenciu Batistu z vládnych postov. Americká tajná služba i vláda mala totižto veľkú obavu z prerastania živelného odporu do revolúcie, vedúcej  k oslabeniu ich záujmov. Američania počítali s iným scenárom, chceli navonok obnoviť kubánsku ústavu, samozrejme značne skresanú a dosadiť buržoáznu vládu z kubánskych politikov pôsobiacich v exile. Ako hlavná figúrka na post prezidenta  bol navrhnutý kubánsky politik Manuelo Urrutio, kritický vystupujúci voči diktatúre, avšak snažiaci sa posilniť moc kompradorskej buržoázie v krajine.

Snaha pretlačiť do vedúcich politických pozícií Kuby neskompromitovaných buržoáznych politikov prišla však veľmi neskoro – v januári 1959 revolúcia zvíťazila a Fidel Castro sa stal najvýznamnejšou osobou na Kube, pre svoj nezmieriteľný postoj voči diktatúre si získal veľkú úctu všetkých pokrokových obyvateľov.

 

Antikubanizmus po víťazstve revolúcie

 

 Víťazstvom revolúcie roku 1959 sa musel zmeniť aj postoj amerických vládnych miest voči novej vláde. Americké vládne miesta sa nechceli kompromitovať otvorenou podporou teroristického režimu na Kube, nechceli sa kompromitovať ani oficiálnym priznaním politického vplývania na chod kubánskej politiky, tak aspoň spočiatku novú vládu podporili. To neznamenalo, že by vzťahy voči Kube začali byť srdečné. Americká vláda neustále hľadala miesta, ako získať na Kube čo najväčší vplyv. Stále podporovala kubánske politické buržoázne kruhy. Potichu bojovala proti kandidatúre Osvalda Dorticosa Torrada na post prezidenta Kuby, naopak pretlačila na tento post aspoň na čas svojho nového „chránenca“ Manuela Urrutia. Naopak vládne kruhy najsilnejšej imperialistickej krajiny prehrali boj o post ministerského predsedu. Americká strana brojila proti Fidelovi Castrovi, ten však mal veľkú oporu v masách ľudu a armáde, tak post ministerského predsedu aj získal. Americká strana preto sa pokúsila získať vplyv na Kube iným spôsobom, cez politickú osobnosť Fidela Castra. Americké tajné služby sa pokúsili podlomiť charakter a čestnosť  nového predsedu Kuby, snažili sa ho „kúpiť“ pre svoje záujmy, čo Fidel Castro počas návštevy USA v marci 1959 rozhodne odmietol. Američanov čakala ešte jedna ťažká porážka, onedlho musel z funkcie prezidenta odstúpiť Manuelo Urrutio, neobľúbený politik, ktorého vo funkcii prezidenta vystriedal revolucionár a popredný člen Ľudovej socialistickej strany Osvaldo Dorticos Torrado. 

Nastúpenie dôsledného revolucionára na post prezidenta viedlo k dôslednej zmene politického kurzu zo strany amerických vládnych miest. Prvým krokom bola v Latinskej Amerike známa hospodárska blokáda a zruinovanie hospodárstva a ekonomiky krajiny. Ako už vieme Latinská Amerika bola závislá na ekonomike USA. Američania v krajinách Latinskej Ameriky skupovali tovar ponúkajúci danou krajinou prostredníctvom veľkomonopolov. Takto na Kube americká vláda nakupovala cukor a tabak. Nástup novej revolučnej vlády viedol k výraznému oslabeniu vplyvu veľkomonopolov. Nová kubánska vláda zoštátnila všetok priemysel krajiny a pôdu prerozdelila, čo bol druhý ťažký úder monopolom. Po prvýkrát v histórii sa pánom vlastnej krajiny stal kubánsky ľud a nie veľkomonopoly, za čo logický musela nasledovať protiakcia zo strany USA. Kuba aj napriek víťazstvu novej vlády stále bola závislá na amerických trhoch. Tovar výroby kupovali Američania, ako aj stroje na spracovanie cukrovej trstiny a tabaku boli americkej výroby. Američania vyhlásili blokádu Kuby, čo viedlo k ťažkým ekonomickým škodám. Kuba nemala kam expandovať svoj cukor a nemala ako získať potrebné devízy a financovať tak ďalšiu svoju reformnú činnosť. Stroje potrebné na chod činnosti hospodárstva sa časom opotrebovali, chýbali však súčiastky na ich zavedenie do výrobného procesu. Ak sa Američanom nepodarilo získať politický vplyv, chceli ho dosiahnuť ekonomický, vyhladovať krajinu. Ekonomické vplyvy tak úspešné o niekoľko rokov v Chile, skončili na Kube úplným fiaskom. Krajiny socialistického bloku pomohli udržať ekonomický chod krajiny a dodali aj potrebné stroje. Sovietsky zväz začal nakupovať na Kube cukor, čím Kuba získala možnosť nových trhov.

Ekonomické oslabenie krajiny nepomohlo, tak americké tajné služby prišli s novými návrhmi zvrhnutia vlády. Prvou z nich sa stala ideologická diverzia.

Ideologickou diverziou nazývame vplyvy zo strany nepriateľských rozviedok majúce za cieľ ochromiť určitý politický systém, určitej krajiny. Môže byť buď zameraná priamo na obyvateľstvo danej krajiny, alebo na poškodzovanie dobrého mena znepriatelenej krajiny v zahraničí. Ideologickú diverziu môžeme aj nazývať psychologickou vojnou, alebo vojnou bez výstrelov, keďže ide o psychologické vplývanie na zameraný okruh ľudí.

Na Kube sa od roku 1959 použili oba spôsoby vedenia psychologickej vojny a používajú sa praktický dodnes. Na oba spôsoby platí propagandistické pôsobenie prostredníctvom čiernej, šedej a bielej propagandy vedenej zo strán médií. Treba zdôrazniť podstatný detail vedenia psychologickej vojny. Aj keď má vláda znepriatelenej mocnosti eminentný záujem na oslabení režimu v dotyčnej krajine, nerobí to priamo, pretože by sa mohla pred svetom nepríjemne kompromitovať. Robí to nastrčene cez média – to jest rozhlas, televíziu a tlač. Najnovšie aj prostredníctvom internetu.  Výhodou takéhoto vedenia psychologickej vojny je nepriama súvislosť s vládou USA. Ak by aj vypukol škandál, kompromituje sa len periodikum, ktoré správu zverejnilo.

Ako sme spomínali tajné služby voči Kube využívajú čiernu, šedú, a bielu propagandu. Biela propaganda je taká propaganda, ktorá udáva prameň, alebo oficiálnych autorov prameňu. Šedá propaganda neuvádza svoj prameň, hoc môže vychádzať z určitých faktov.  Čierna propaganda je samotný ekvivalent vedenia psychologickej vojny. Umožňuje šíriť správy bez toho, aby bol nejaký prameň určený. Veľmi častý je prípad falšovania prameňov, zamieňania jedného oficiálneho prameňa za druhý. Znamenalo by to, že prameň, z ktorého sa vychádzalo je pravý, len použitý ako falzum pri +inej príležitosti. Čierna propaganda, podobne ako sivá nemusí byť zameraná na určitý prameň.

Podobne rozloženie môžeme použiť aj pri rozhlasovom vysielaní z Ameriky na Kubu. Imperialistická propaganda vždy dôsledne brala ohľad na dlhodobú propagandu voči socialistickým krajinám. Kým na socialistické krajiny Európy výrazne vplývali rádia Sloboda a Slobodná Európa, tak na Kubu a Latinskoamerické krajiny rádio Sloboda a Hlas Ameriky. Na Latinskoamerickom kontinente je ideologická diverzia pomerne jednoduchšia. Na rozdiel od Európy sa v Latinskej Amerike používajú vo väčšej miere len 2 jazyky – španielčina a portugalčina, takže aj vedenie ideologickej diverzie je jednoduchšie.

Ako sme pred chvíľkou spomínali, rozhlasové stanice majú v rámci propagandy rovnaké zameranie ako iné propagandistické vedenie psychologickej vojny. Ako poznáme čiernu, šedú a bielu propagandu, tak poznáme aj čierne, šedé a biele rozhlasové stanice.

Biele rozhlasové stanice sú vládne. Pre tie sa nehodí používať klamlivé informácie, pretože ich odhalenie by viedlo ku kompromitácii krajiny. Voči Kube sa praktický nevyužívajú a slúžia skôr na ovplyvňovanie verejnej mienky v domácich krajinách. Ich recept na propagandu je pomerne jednoduchý. Poslucháči sú dezinformovaní na objektívnom základe, hoc značne skreslenom.  Ak vplýva biela rozhlasová propaganda na Kubu vychádza z oficiálneho kubánskeho rozhlasu, len značne prikrášli niektoré informácie. Takýmto rozhlasom je Hlas Ameriky. Ako vládna medzinárodná rozhlasová stanica sa snaží v rámci propagandy dávať nádych objektivity.[1]

Šedé rozhlasové stanice pripravujú programy ako koktail podľa zásady : „Najlepšia pravda je polopravda.“ Najrozšírenejším pravidlom je pol na pol informácii pravdivých a vyložene klamlivých. Takýto postup zameraný na kubánske územie v menšej miere je prostredníctvom menších „súkromných“ vysielačiek, prenášajúcich rozhlasový signál na Kubu.  Väčšinou sú správy nejasné a veľmi často si odporujú,. Tento fakt pri šedých rozhlasových staniciach si všimne len poslucháč s vycibrenými pozorovateľskými schopnosťami.  Čierne rozhlasové stanice sú vyložene stokou dezinformačných kampaní voči ideologický znepriateleným krajinám. Vychádza z čistej lži a málokedy podáva objektívne informácie. Takáto rozhlasová stanica je čisto v súkromných rukách, samozrejme štedro dotovaná americkou vládou prapodivnými finančnými kanálmi. Zvyčajne sú to menšie kubánske rozhlasové stanice prenášajúce signál na Kubu z Miami. Recept propagandistického šírenia dezinformácií je jednoduchý, značne skresľujú život na Kube, dávajú priestor prapodivným indivíduám, ktoré aj medzi emigrantskou lobby majú zlé meno. Veľmi často využívajú špinavé triky na znak puncu akejsi dôveryhodnosti. Rozhlasoví demagógovia často vystupujú ako obyvatelia Kuby, nedávno emigrujúci do Ameriky. Ako prvé popisujú ťažký život na Kube a výhody „americkej slobody“. Na ovplyvňovanie kubánskej mládeže takéto relácie bývajú spestrované modernou hudbou a slávnymi celebritami, zapredanými pre americké záujmy. Akosi priveľa amerických hviezdičiek americkej kinematografie vystupuje v takýchto podozrivých rozhlasových reláciách na prapodivných rozhlasových staniciach. Títo falošní proroci pravdy si nekladú servítku pred ústa a aj ľudí, ktorí by podľa americkej justície boli odsúdení, sú v ich očiach „mučeníkmi“ bojujúcimi za ideály americkej demokracie na Kube.

karikatúra

Rovnaké špinavé triky sa používajú aj na pošpinenie dobrého mena revolučnej vlády v iných krajinách. A opäť to prebieha rovnakým scenárom. Miesto vládnych inštitúcií sú to mimovládne organizácie, zaoberajúce sa ľudskými právami. Podobne ako voči kubánskemu obyvateľstvu, aj pri občanoch iných štátov sa využívajú všetky možné i nemožné techniky propagandistickej vojny. Ak sú to na Kube rôzni disidenti, kriminálnici, agenti rozviedok a iná plejáda prapodivných postavičiek, tak v iných krajinách sú to rôzni vedci, cestovatelia, univerzitní odborníci využívajúci erudicitu na šírenie dezinformácií. Ak vplyvy ideologickej diverzii vychádzajú aspoň z čiastočnej pravdy, na území iných štátov je to úplne naopak. Tu sa využíva bombastická kampaň slúžiaca na ohúrenie poslucháča, prípadne diváka vyvolávajúca odpor voči krajine, teda Kube. Diváci takýchto odborných seminárov diskusií, workshopov, knižničných posedení i školských diskusií zvyčajne vidia rovnakú schému dezinformácií. Zvyčajne sa to začína premietaním filmu, na ktorom vidíte chudobné otrhané deti žobrajúce jedlo. Na druhom zábere je to húf otrhancov pľundrujúci obchod a dožadujúci sa v masových demonštráciách jedla a dôstojného života. Na umocnenie situácie sa využívajú titulky v slovenskom jazyku, aby aj ten najväčší zadubenec videl a počul všetko, čo propaganda chce, aby bolo videné a počuté. Len vnímavý pozorný divák si všimne mierne odchýlky, ktoré by vo filme nemali byť. V prvopočiatkoch pôsobenia dvoch takýchto agentúr „Pontis“ a „Ľudia v ohrození“ dochádzalo k paradoxným, ba až komickým situáciám. Pri prvej diskusii na jednom bilingválnom gymnáziu si jeden zo študentom všimol nezhody medzi jazykmi, keďže miesto španielčiny bol použitý portugalsky jazyk. Na istej univerzite si všimol ďalší študent podozrivých hôr vo filme, nezhodujúcich sa s geografickou podobou Kuby. To sú však len ojedinelé prípady. Aj samostatne uvažujúci študenti sa väčšinou dostávajú pod vplyv nepekných obrazov a slovne odsudzujú socialistický režim na Kube. Na Trnavskej univerzite v máji 2007 sa dve študentky pýtali napríklad ako sa dá zvrhnúť takýto režim a dať podporu demokratickým silám. Bohužiaľ, študentky boli politologičky, tak aj takýmto spôsobom sa šíri propaganda vo vedeckej oblasti. Iný osud stíha spomínaných objektívne uvažujúcich a obzvlášť všímavých študentov. Postup pri ich oponovaní je rovnaký, zvyčajne, takpovediac stále sa stávajú pri najlepšom prípade objektom výsmechu. V horšom prípade objektom záujmu predstavených škôl zaujímajúcich sa o ich politický profil. Neraz o takýchto študentoch šla zmienka, že sú komunisti, prípadne iné hanlivé výrazy. Samozrejme takýto postup nie je charakteristický pre všetky školy. Nájdu sa stredné i vysoké školy odmietajúce takýto spôsob ideologického vnímania. Väčšinou sú to školy svetského zamerania a vplývania na mládež. Naposledy takáto diskusia bola roku 2007 na Trnavskej univerzite a o rok neskôr na Katolíckej univerzite. Vplyv pôsobenia nadácií Pontis a Ľudia v ohrození na základných školách sa nepodarilo zdokumentovať.

Ešte častejšie ako ideologická diverzia sa využívajú iné spôsoby vedenia politiky voči revolučnej Kube. Kubánsky ľud je už v podstate na takéto spôsoby ideodiverzných centrál pripravený, pozná hrôzy diktatúr Machada i Batistu, nedá sa „opiť rožkom“. Tam , kde zlyhá diverzia, tam prichádza zastrašovanie obyvateľstva metódami drastickými, ba až teroristickými.  Takáto forma pokusov o prevrat sa robí niekoľkými prostriedkami a to násilnou snahou o štátny prevrat využívajúci všetky prostriedky pôsobenia na obyvateľstvo, teroristickými útokmi na štátnych predstaviteľov Kuby,  biologickou vojnou a meteorologickou vojnou. Prvé tri prostriedky vedenia násilných atakov voči Kube sú všeobecne známe. Biologická a meteorologická vojna sú takpovediac novinkou špeciálne využívanou voči revolučnej Kube.

Klasickým príkladom vedenia násilných akcií sú pokusy o štátny prevrat. Už roku 1959 americké vládne miesta začali voči Kube akúsi „vojnu nervov“ od nástupu revolučnej vlády nebolo dňa ani hodiny, aby kubánsky vzdušný priestor nenarušili americké lietadla so špionážnymi a teroristickými zámermi. Snaha poškodiť kubánske národné hospodárstvo viedla k bombovým náletom na kubánske priemyselné centrá, tabakové a trstinové plantáže, to viedlo nielen k ťažkým materiálnym škodám, ale aj obetiam na životoch. Takýto spôsob vedenia politiky voči Kuba na XV. Valnom zhromaždení odsúdil vo svojom prejave Fidel Castro.[2] Aj napriek odsúdeniam na XV. Valnom zhromaždení OSN roku 1960 sa nič nezmenilo. Švédsky generálny tajomník Dag Hamarskjöld takéto žiadosti a zdôvodnenia nepovažoval za dôležité. Špionážna a teroristická vojna naďalej pokračovala a viedla k dvom akciám. V apríli 1961 americká vláda naplánovala pokus o štátny prevrat vylodením emigrantov na územie Kuby, podporované leteckými útokmi.   Na prvý pohľad geniálny plán mal niekoľko slabín. Vyspelosť kubánskych milícii a vojenských jednotiek, nejednotnosť emigrantských bánd a úplne spackanú operáciu z kruhov tajných služieb. Už prvý pokus naštrbiť dôveru kubánskeho ľudu prostredníctvom rafinovaného „úteku“ dvoch kubánskych letcov skončil nezdarom,  keďže samotné americké média zverejnili informáciu, že šlo o emigrantov a vyložene amatérsku akciu CIA. Ani vylodenie v Zátoke svíň nevyšlo, operujúce bandy kubánskych dobrodruhov boli ešte v ten istý deň spacifikované. Pokus o takýto otvorený štátny prevrat mal nepriaznivú odozvu vo svete. Všetci pokrokovo zmýšľajúci ľudia odsudzovali zákernosť tajných služieb. V Československu zákerný výpad amerických tajných služieb voči hrdinskému kubánskemu ľudu sa odsudzoval na viacerých závodných schôdzach, i v dopisoch kubánskemu veľvyslanectvu a ministrovi zahraničia Raulovi Roovi.[3] Pokus o štátny prevrat odsúdilo aj Národné zhromaždenie na svojom zasadaní. [4]

Druhým pokusom o štátny prevrat bola neuskutočnená operácia Northwoods majúca za cieľ oficiálny vpád amerických jednotiek na Kubu. Celý plán americkej generality bol priam diabolský a doteraz o ňom väčšina Američanov nevie. Americká vláda, hazardujúc so životmi svojich vlastných občanov sa v spolupráci s kubánskou narkomafiou v Miami snažili o sériu bombových útokov v Bostone, Miami, Washingtone a Los Angeles. Z bombových útokov a následných násilnostiach v uliciach mesta vyvolaných pod taktovkou tajných služieb mal byť obvinený Fidel Castro a jeho vláda. Americké vládne miesta by tak získali zámienku na ozbrojený zásah voči revolučnej Kube bez väčšej medzinárodnej blamáže. Americké vládne miesta si vzhľadom na verejnú mienku netrúfli vyvolať bezdôvodne vojnový konflikt a len vďaka prezidentovi Kenedymu, ktorý bol takýmto plánom znechutený, návrh na takéto kroky neprešiel. [5]

Rastúca popularita Fidela Castra bola pre americké tajné služby veľký problém. Samotná CIA priznala, že kubánskeho predsedu vlády sa im nedarí kompromitovať medzi vlastnými ľudom, hoc predtým u Fulgenciu Batistu im to vyšlo. Americké vládne miesta priznali aj nemožnosť štátneho prevratu, tak navrhovali fyzickú likvidáciu Fidela Castra i iných popredných predstaviteľov. Bolo priam prapodivné, že sa takýmito myšlienkami vôbec zaoberala „demokratická“ krajina, prvé pokusy však nenechali dlho čakať. Tajné služby pri pokusoch o atentát využívali rôznych agentov, mafiu, chilskú fašistickú tajnú políciu DINA, novinárov, dobrodruhov i nájomných zabijakov. Väčšine týchto atentátov zabránili kubánske bezpečnostné zložky, časti aj šťastná náhoda. Pokus o atentát na baseballovom štadióne nevyšiel, keďže predseda sa v druhej polovici 60. rokov zápasu nezúčastnil a náhle zmenil program. Rovnako neúspešne skončil aj atentát v reštaurácii, kam chodieval Fidel veľmi často obedovať. Tajná služba využila viacero možných zbraní i prostriedkov na atentát.  V arzenály atentátov tak využila strelné zbrane, výbušniny, jed i baktérie. Menej časté boli atentáty na iných predstaviteľov – prezidenta Dorticosa Torrada, prvého tajomníka strany Blas Rocu, Raula Castra, Ernesta che Guevaru i ministra zahraničia Raula Rou. Všetky atentáty bdelosťou bezpečnostných zložiek skončili nezdarom. Veľmi častá bola aj kompromitácia, či sťaženie podmienok kubánskym delegáciám, či športovcom na pôde USA.  Už roku 1960 na XV. Valnom zhromaždení OSN delegáciu Kuby nechceli ubytovať v žiadnom hoteli a ponižovali ich nedôstojnými prehliadkami. Delegácii Kuby v OSN bola znemožnená diplomatická činnosť a voľný pohyb po meste. Nedôstojne zachádzanie ukončila Sovietska delegácia, ktorá umožnila Kubáncom pobyt na Sovietskom veľvyslanectve. Rovnaký postup zaujali o takmer storočie neskôr organizátori olympiády v Atlante roku 1996. nedôstojné zachádzanie so športovcami Kuby odsúdil aj predseda výboru Juan Antonio Samaranch na záverečnom ceremoniály. Aj olympijské myšlienky americká vláda zneužila na politické ciele.

Biologická a meteorologická vojna sú nové prostriedky vedenia zákerných výpadov voči revolučnej Kube. Ak sa kubánske obyvateľstvo nedalo zlomiť ani násilím typu bombového atentátu na lietadlo kubánskych aeroliniek, bakteriologická vojna dokáže vniesť chaos do hospodárstva i zdravotníctva. Nebolo roka, aby sa americké vládne miesta nesnažili poškodiť úrodu chemickými postrekmi, zanášaním chorôb nad územie Kuby. Už roku 1977 to bolo zanesenie a rozšírenie vírusu africkej horúčky ošípaných ktorá destabilizovala čiastočne kubánske hospodárstvo. Hoc sa pôvodne myslelo, že sa choroba dostala na Kubu náhodou s potravinovými odpadkami, americká tlač onedlho priniesla informácie o vedení bakteriologickej vojny zo strany tajných služieb.[6]

Roku 1980 to bolo opätovné zanesenie africkej chrípky, ale už aj chemické napadnutie cukrovej trstiny a tabakových plantáži modrou hnilobou.

V štátoch Karibiku nebol nikdy predtým diagnostikovaný žiaden prípad horúčkovitého ochorenia Dengue, prípady tohto horúčkovitého ochorenia sa začali vyskytovať až zavedením bakteriologickej teroristickej vojny voči Kube v druhej polovici 70. rokov. V tom istom čase vypuklo na Kube aj ďalšie exotické ochorenie – epidémia hemoragického zápalu očných spojiviek. V dôsledku oboch spomínaných epidémii zomrelo na ostrove 156 ľudí, z toho 99 detí.[7] Do polovice júla 1978 ochorelo na tieto ochorenia celkovo 273 tisíc ľudí.

Ruku v ruke s bakteriologickou vojnou šla meteorologická vojna. Už roku 1969 americká verejnosť sa dozvedela o oplývaní počasia nad územím Kuby, ktoré malo poškodiť kubánske hospodárstvo.

V priebehu rokov 1969-1970 špeciálne lietadla nad územím Kuby rozprašovali špeciálne kryštáliky, ktoré mali vyvolať na úrodných pôdach sucho a naopak na suchých miestach dážď. Od roku 1966 do roku 1972 CIA a Pentagón  pôsobili na mračná, aby „vyžmýkali“  dážď z oblakov skôr, ako prídu na ostrov. Toto nazvali ako „embargo na mraky.“

Mimoriadne intenzívne sa experimentovalo s počasím roku 1970. Vtedy si revolučná Kuba vytýčila úlohu vyrobiť 10 miliónov tón cukru. Šéfovia CIA sa domnievali, že takto destabilizujú kubánske národné hospodárstvo i pracujúci ľud.[8] K tomuto treba dodať, že biologická vojna, ktorú americký imperializmus viedol dlhé roky voči Kubánskej republike, bola súčasťou komplexného programu zameraného na destabilizáciu ľudovej vlády a mala podporiť domácu i zahraničnú kontrarevolúciu, na vedenie takejto vojny používala CIA špeciálny súbor máp Kuby. Tieto mapy vytlačila štátna tlačiareň vo Washingtone.

                Už 6 desaťročí sa kubánsky ľud bráni intenzívnej psychologickej i teroristickej vojne zo strany USA a ich vládnych predstaviteľov. Aj v tomto krátkom zhrnutí sme mohli počuť o krokoch americkej vlády neprajúcej si žiadneho konkurenta v blízkosti svojich hraníc. Ako rastú reálne úspechy revolučnej Kuby, tak rastie aj nenávisť amerických vládnych miest. Kubánska revolúcia za 6 desaťročí od prvých bojov o kasárne Moncada, cez víťazstvo kubánskej revolúcie, praktický až dodnes preukázala svoju neporaziteľnosť, hrdosť a nepoddajnosť. Či už je to ideologická diverzia, snahy o štátny prevrat, teroristická, bakteriologická, či meteorologická vojna, kubánska revolúcia pokračuje ďalej svojou cestou. Nemožno však zaspať na vavrínoch. Aj na Kube postupne, ale isto odchádza generácia zocelená triednymi bojmi, partizánskou vojnou i prvými budovateľskými úspechmi. Miesto nich do politického života vstupuje nová generácia plne využívajúca plody januára 1959. Generácia nemajúca za sebou ťažké boje o smerovanie vlastnej krajiny. To môže byť ďalším tromfom v rukách amerických tajných služieb. Kubánska revolúcia dokázala svoju životaschopnosť a len a len na nej záleží, či si ju udrží. Zvonku je to neporaziteľný maják revolúcie signalizujúci svoje svetlo pre všetko pokrokové ľudstvo.

 

 

 

ABSTRAKT

 

LULJÁK, Ivan : Kubánska revolúcia – Antikubanizmus včera a dnes.

 

 

Príspevok sa zaoberá prejavmi antikomunizmu a antikubanizmu od polovice 50. rokov, praktický až podnes. Skúma vplyvy ideologickej diverzie, psychologickej i bakteriologickej vojny voči revolučnej Kube.

 

 

Kľúčové slová :

 

Antikubanizmus, antikomunizmus, ideologická diverzia, psychologická vojna

 

 

 

 

 

 

 

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

 

Pramene

  1. valné shromáždění OSN. Praha: Nakladatelství politické literatury, 1960, 522 stran.

Stenografické zápisky z rokovaní Národného zhromaždenia, III. Volebné obdobie, VII. schôdza, 18.04.1961. Link: http://www.psp.cz/eknih/1960ns/stenprot/007schuz/s007013.htm , /21.07.2015./

 

Periodiká

Rudé právo, rok 1961

 

Literatúra

FARKAS, Viktor: Nemilosrdná moc – Je ve hře celý svět? Praha: Knižní klub, 2011, 270 stran.

SEREGEJEV, F. M.: CIA bez masky. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1986, 352 strán.

Tajemství tajných služeb USA. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1975, 279 stran.

 

 

 

 

 

Stručné informácie o autorovi

 

Ivan Lulják /1983/

 

Narodil sa v Bratislave. Vyštudoval Trnavskú univerzitu, odbor história. Bakalárska práca na tému Idea komunizmu za prvej ČSR. Diplomová práca : Marxistická ľavica pred vznikom KSČ.

V súčasnosti sa histórii venuje len v rámci záľuby. Špecializuje sa na dejiny predmníchovskej ČSR a medzinárodné dejiny 20. storočia s vplyvom na Československo.

 

 

 

[1] KURČATOV , A.I. : Ideologičtí diverzanti. In. : Tajemství tajných služeb USA. Praha: Svoboda, 1975, s. 262-263.

[2] Projev Fidela Castra. In. : XV. Valné shromáždění OSN. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960, s. 468-498.

[3] Rudé právo, 18. IV. 1961, s. 1

[4] Stenografické zápisky z rokovania národného zhromaždenia , III. Volebné obdobie , VII. schôdza , 18.IV. 1961 http://www.psp.cz/eknih/1960ns/stenprot/007schuz/s007013.htm  /19.VI.2013/

 [5] FARKAS , Viktor : Nemilosrdná moc – Je ve hře celý svět? Praha: Knižní klub, 2011, s. 199.

[6] Washington Post , 9.0I.1977

[7] SERGEJEV , F.M. : CIA bez masky. Bratislava : Pravda , 1986 , s. 216

[8] SERGEJEV , F.M. : ref. 7 , s. 219.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

+ 23 = 30